Nočná prehliadka hradu Stará Ľubovňa

Ako je už každoročne zvykom, aj tento rok zorganizovala Katolícka spojená škola v Rajci v spolupráci s Centrom voľného času pri KSŠ v Rajci v posledný večer pred vianočnými prázdninami, teda 20. decembra 2013 nočnú, netradičnú a tentoraz aj strašidelnú prehliadku slovenského hradu. Ktorého? Starej Ľubovne. Ale poďme pekne po poriadku.

Z Rajca sme vyrazili už o 11. hodine, najskôr nás čakala prednáška o histórii a geografii miest, kam sa chystáme, spojená so súťažou, ktorú si pripravil pán riaditeľ. V Kežmarku sme si ako prvý pozreli mestský hrad, kde sme videli množstvo zaujímavostí, napríklad prvý rӧntgenový prístroj na Slovensku alebo dobovú lekáreň, dozvedeli sme sa, ako sa vyrábali sviečky, či aký bol osud židovských obyvateľov Kežmarku (v roku 2011 sa k tejto národnosti hlásil už len 1 človek). Po prehliadke hradu sme prešli cez námestie k Bazilike sv. kríža, kde sme sa zúčastnili na detskej sv. omši (koncelebroval ju aj náš p. kaplán Gera). Po krátkom rozchode sme pokračovali k cieľu našej cesty – Starej Ľubovni.

K hradu Stará Ľubovňa sme museli vyšľapať po miestami zamrznutom, ale našťastie odhrnutom chodníku (snehu tam bolo totiž oveľa viac ako v Rajci). Pri hradnej bráne nás už čakal sprievodca v dobovom kostýme (pripomínal netopiera alebo hradné strašidlo a občas sa ho aj niektorí zľakli, keď sa v tme objavil vzadu, aby za nami zhasol alebo zamkol) a ponúkol nás tajomstvom Izabely Lasky – dobovým punčom. A netradičná prehliadka mohla začať. Všetky deti uvítali formu súťaže, ktorú sprievodca pri výklade zvolil, pretože ako odmenu za správnu odpoveď rozdával gumené jedlé príšerky. Prehliadka hradu trvala asi 1,5 hodiny – dozvedeli sme sa históriu, zaujímavosti a legendy o hrade, pozreli si repliky poľských korunovačných klenotov, niektorí si vyskúšali aj možnosť posedieť si v kráľovskom kresle, dozvedeli sme sa, ako sa v minulosti, ale aj dnes vyrába pivo a, samozrejme, vyliezli sme aj na hradnú vežu. Výhľad z nej bol síce o 22. hodine večer a cez zamrznuté okná minimálny, zato sme sa naučili chodiť ako Šmolkovia v podrepe, pretože hradné schodisko malo miestami naozaj veľmi, ale veľmi nízke stropy, čo „ocenili“ hlavne tí z nás, ktorí nemali čiapku a trochu sa pozabudli.

Celý výlet bol tak nezabudnuteľný, že mnohí z mladších účastníkov pod dojmom prežitých spomienok nedokázali napriek neskorej večernej, či už vlastne skorej rannej hodine zaspať ani počas cesty autobusom domov.

Stiahnuť všetko